Zaujímavú secesnú stavbu, ktorú rozobrali za socializmu, by chcel miestny historik nahradiť aspoň jej zmenšenou kópiou.
HARMANEC. Nebyť nepriazne osudu a zvrátenej socialistickej ideológie, zrejme by dodnes bolo pýchou Harmanca monumentálne mauzóleum rodiny Hüttnerovcov, významných majiteľov papierní.
Z tejto secesnej stavby zostali do dnešného dňa zachované iba schody a základy. Vtedajšia politická garnitúra sa s „kapitalistami“ nebabrala, aj keď už boli dávno po smrti. Stavba najprv chátrala, opakovane ktosi porozbíjal ťažké mramorové platne výklenkov, kde sa ukladali rakvy. Hľadači zlata a cenností nemali k mŕtvym žiadnu úctu.
Miestny historik Michal Kiššimon hovorí o obrovskej strate. Nielen umelecko – historickej, ale aj ľudskej.
Spomenie aj na nepríjemnú historku z čias socializmu. Keď išiel za vtedajším súdruhom, ktorý mal na starosti pamiatky a žiadal zachovanie a obnovu mauzólea, ten ho vyprevadil so slovami – Hádam nechcete, aby sme do kapitalistov investovali ešte aj po smrti.."
V roku 1982 vtedajší pamiatkový ústav rozhodol, že objekt vyškrtnú zo zoznamu pamiatok. Jedna slávna etapa Harmanca bola zavŕšená.
„Aj keď sa už nikdy nepodarí vrátiť zaniknutej stavbe zašlú slávu, chceli by sme dosiahnuť aspoň to, aby sa na mauzóleum a významný rod Hüttnerovcov nezabudlo,“ hovorí Michal Kiššimon. Tunajšiemu turistickému oddielu sa už podarilo priestor, kde stálo mauzóleum vyčistiť od náletových drevín. V súčasnosti vznikla aj iniciatíva sprístupniť pri obci náučný chodník, pričom jedna zo zastávok by bola priamo pri pôvodnom mauzóleu. „Snívame aspoň o tom, aby sme sem umiestnili miniatúru, prípadne informačný panel o mauzóleu a rodine, “ hovorí historik.
REPROFOTO Z ARCHÍVU M. KIŠŠIMONA - JÁN KROŠLÁK
Láska až po hrob
Mauzóleá – neraz symboly lásky, ktorú neukončila ani smrť, sú v mnohých prípadoch turisticky veľmi príťažlivé destinácie. Zďaleka však nemusíme putovať až do indického Tadž Mahalu. Mauzóleum Andrášiovcov v Krásnohorskom Podhradí je roky v centre pozornosti turistov nielen kvôli tomu, že ide o ojedinelú pamiatku secesného staviteľstva, no akousi pridanou hodnotou je aj príbeh lásky, ktorý sa k stavbe viaže.
.Postaviť ho dal v období rokov 1903 – 1904 gróf Dionýz Andrássy po smrti manželky Františky. Tá zomrela v roku 1902 v Mníchove, kde bola aj dočasne pochovaná. V deň druhého výročia úmrtia dal gróf jej telesné pozostatky uložiť do mauzólea. V roku 1913 uložili telesné pozostatky grófa vedľa ženy, ktorú neprestal milovať. A to napriek tomu, že rodina zväzku kvôli neurodzenému stavu Františky nepriala.
Mauzóleum v Harmanci by sa mohlo oprieť o rovnako silný vzťahový príbeh, no už na to nedostane šancu.
Michal Kiššimon by nebol rád, keby sa na slávny papierenský rod zabudlo
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Workoholik z 19. storočia
Vráťme sa však k slávnemu rodu Hüttnerovcov, ktorí našli skutočný zmysel život vo vrchoch pri Banskej Bystrici. Michal Kiššimon dáva na pravú mieru aj niektoré nepresnosti o poprednom podnikateľovi Johanovi Bernardovi Hüttnerovi, o ktorom sa niekedy hovorí ako o zakladateľovi Harmaneckej papierne. „Bol iba majiteľom fabriky, no veľmi významným. Pod jeho vedením a s pomocou svojho významného švagra Teofila Stadlera papierne prosperovali.“
Harmanecké papierne postavili v roku 1829, Johan Hüttner sa stal riaditeľom v roku 1857. Hüttnerovská rodina pochádzala z Holandska, mala však nemecké korene. Do Harmanca ho ako popredného odborníka dotiahol majiteľ papierne Schloss.
„Johan bol presne to, čomu dnes hovoríme workoholik, no práve vďaka tomu sa stal uznávaným odborníkom európskeho formátu,“ hovorí historik.
Do Harmanca prišiel slobodný a dlho si kvôli zaneprázdnenosti nedokázal nájsť životnú partnerku. Podarilo sa mu to až v roku 1866, keď sa oženil s oveľa mladšou Idou Emílou Horczekovou. Jej sestru mal za manželku banskobystrický podnikateľ a mecenáš Teofil Stadler, po ktorom ja v Banskej Bystrici pomenované nábrežie. Rodine sa darilo. V tom istom roku odkúpili papiereň, ktorá niesla názov Cisársko – kráľovská slobodná Harmanecká papiereň.
„Spolupráca prinášala ovocie. Hüttner papiereň riadil po odbornej stránke, Stadler mal na starosti obchod a financie,“ dodáva historik.
Významní švagrovia - Teofil Stadler a Johan Hüttner
Reprofoto z archívu M. Kiššimona - JÁN KROŠLÁK
Láska uprostred papierne skončila rýchlo
Michal Kiššimon hovorí, že vtedajšia fabrika bola akési mesto v meste. V úzkej doline, kde neboli v tom čase domy, obchodíky, krčmičky, či kostol sa všetko odohrávalo v jej vnútri. „Tu sa žilo, rodilo aj umieralo,“ hovorí historik s tým, že fabrika mala dokonca svoje kasíno.
Hüttnerovcom sa postupne narodilo päť detí, no dospelosti sa dožili iba traja chlapci. Samotný Johan si rodinné šťastie ani slávu papierenského podniku neužil. Jeho srdce dotĺklo nečakane, desať rokov po svadbe priamo uprostred papierenského podniku. Mal iba 47 rokov. Jeho vdova dala ešte v tom istom roku stavať mauzóleum na lúčke nad papierňou, do ktorého sa dalo dostať priamo z fabriky. Prepojenie rodiny s fabrikou bolo neobvykle silné.
Postupne sem dala vdova uložiť telesné pozostatky svojich blízkych. V roku 1892 dali mauzóleum vysvätiť a o šesť rokov neskôr sa tu konala prvá svätá omša. Ida Emília prežila svojho manžela o 45 rokov. Našťastie netušila, že to, čo vybudovala ako miesto posledného a večného odpočinku svojich blízkych, zďala nebude mať večné trvanie.
Archív M.Kiššimona
