A aj dnes má táto najdlhšia zachovaná lesná železnica jeden primát – k dispozícii má až štyri obnovené parné lokomotívy.
Každý deň od 1.4. do 1.11. sú v prevádzke na zachovaných 20-tich kilometroch troch trás tratí výletné vláčiky, cez letné prázdniny pribúda pravidelne i jedna z parných lokomotív na „Storočnom drevorúbačskom parnom vlaku“ medzi Chvatimechom a Vydrovom.
Kto ešte stále nespoznal – reč je o Čiernohronskej lesnej železnici v Čiernom Balogu, ktorá sa po zrušení jej pôvodnej funkcie – dopravy dreva, stala vyhľadávanou turistickou atrakciou Banskobystrického kraja. Bežne tu vozia vláčiky lokomotívy motorové, parné je potrebné si vopred priobjednať, okrem už spomínaného letného Storočného drevorúbačského vlaku, ktorý ťahá „para“ vždy. Stojí to ale za to i pre príbehy, ktoré naše parné mašinky za svoj život už prežili:
Naša v súčasnosti najstaršia lokomotíva je z roku 1906, označená je číslom U 34.904, ale nik je nepovie ináč ako „Joy“. Je to preto, že v Budapešti, kde ju vyrobili, dostala atypický rozvod (to sú tie kľuky, tyčky a páky, ktoré sú na parných lokomotívach vedľa kolies a ktoré slúžia k ich pohonu i regulácii prívodu pary do valcov) označovaný podľa jeho vynálezcu Joy.
Celý svoj život ťahala vagóniky s drevom na lesnej železnici v dnešnom Nálepkove a až keď železničku zrušili, zostala zabudnutá zafúkaná pod hromadou pilín na píle. Tam ju objavil jeden z našich nadšencov pán Štefan Muka a ihneď aj zariadil jej darovanie a prevoz na Čierny Balog. Ďalších veľa rokov potom čakala na financie a až dotácia z Ministerstva kultúry a šikovné ruky opravára Jána Kosíka jej vdýchli nový život.
Väčšia sestra Joy-a sa volá „Cifra“, označená je číslom U 45.903 a vyrobili ju opäť v Budapešti v roku 1916. Pochádza z Považskej lesnej železnice v Liptovskom Hrádku a v súčasnosti je súkromným majetkom pána Mária Brnického z Liptovského Mikuláša.
Lokomotíva patrila Liptovskému múzea, ktoré ju v roku 1985 zapožičalo na inú lesnú železnicu do Vychylovky. Žiaľ po dvoch rokoch prevádzky tam lokomotíva úplne zhorela pri požiari depa a už iba ako nepotrebný šrot si ju pán Brnický odkúpil. Vďaka svojej šikovnosti a zanovitosti ju však behom nasledujúcich 15-tich rokoch postupne vlastnoručne opravil do prevádzkyschopného stavu a dnes s ňou jazdí na Čiernohronskej železnici.
Meno si vyslúžila ešte za prevádzky v Liptovskom Hrádku vďaka svojmu vždy vycibrenému lesku a čistote a svojmu menu nezostáva nič dlžná ani v súčasnosti.
Autor: Aleš Bílek
