ŠUMIAC. Ako malý chlapec chodil na polia pásť voly a kravy. Vo vrecku mal vždy malý nožík rybku, duklu alebo sarajevo, s ktorým pri pasení si krátil dlhé chvíle tým, že vyrezával palice, kolimagy, biče, bičiská a remene.
Doma zas vyrezával z mäkkého dreva z lipy či z javora črpáky. Dnes ich má v zbierke asi 80. Do domácej zbierky mu pribudli aj brjacky (spony na opasky), črpáky rôznych tvarov. Jeden taký v tvare anjela daroval aj bratislavskému eparchiálnemu biskupovi Petrovi Rusnákovi. Ak by ste si chceli pozrieť zbierku zvoncov, určite ju nájdete pri ňom.
Zvonce v jeho zbierke sú väčšie, menšie a je ich okolo 300. V súčasnosti má Jozef Fujka rozrobený drevený kostolík a tvorí rôzne drevené miniatúry. Jeho vzťahu ku práci s drevom nasvedčuje aj to, že sa spolupodieľal pri výstavbe krížovej cesty na Úboči, kde ručne zhotovil lavičky, robí už štvrtý drevený kríž.
Má veľmi rád prírodu, ľudovú hudbu a svoju rodnú dedinku. Bol 23 rokov členom folklórneho súboru Šumiačan. Je zberateľ šumiackych piesní, ktorých vo svojej zbierke má okolo 200. Tie piesne, ktoré sú mu srdcu najbližšie, nahráva aj so svojimi kamarátmi na CD. Aby toho nebolo málo, je zberateľom starých slov šumiackeho nárečia.
Dozviete sa, že rjaf je železo na kolese, vlačuchy tie sa ťahajú za saňami, hyľ je voz, oplen je súčasť dreveného voza, ľachter je po šumiacky jednotková miera metra štvorcového, bambuch je retiazka na drabinách na vozenie sena. A takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Ak pán Fujka bude mať dosť času a síl, tak možno niekedy vydá knižnú publikáciu o starých šumiackych výrazoch.
Autor: Jarmila Gordanová
