Špania Dolina by sa mohla volať aj čipkovaná. Pozrite si tú krásu!

Bez zručných špaňodolinských čipkárok by nebolo leto letom. Aj túto sezónu tu otvoria Prázdninovú školu tradičných techník, o ktorú býva veľký záujem.

ŠPANIA DOLINA. Tradičná paličkovaná čipka zo Španej Doliny patrí k tejto horskej obci rovnako neodmysliteľne, ako banícke tradície. Hoci dnes ju už ovláda iba niekoľko, predovšetkým starších žien, jej krásu obdivujú ľudia nielen na Slovensku, ale aj v mnohých krajinách sveta.

Pôvod špaňodolinskej čipky siaha až do 16. storočia a z veľkj časti bola ovplyvnená nemeckou kolonizáciou.

V roku 1883 tu dokonca založili čipkársku školu, ktorá fungovala iba do roku 1909. Kumštu sa však mladé dievčatá učili v tom čase predovšetkým od mám, či starých materí.

Špaňodolinská čipka mala rôzne využitie. Lemovala obrusy doma i na oltároch kostolov , zdobili sa ňou nevesty, využívala sa do čepčekov a podobne. Čipky dokonca na niektoré časti slávnostného oblečenia využívali aj muži, hoci dosť zriedkavo.

"S touto krásou za chrbtom sa ľahko paličkuje. Preto mám najradšej leto," hovorí pani Františka.

FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Čipku skúšala už od detstva

Jednou zo žien, ktorej ruky dokážu doslova zázraky, je aj 81- ročná Františka Šnágerová. Jej dom sa nachádza v strmom brehu, hneď oproti vstupu do kostola a kaplnky svätého Jána Nepomuckého. Ako inak, biele prestieranie v kaplnke zdobí jej precízne vypracovaná čipka.

A to nie je všetko. Nebyť pani Šnágerovej, ktovie ako by dopadla samotná kaplnka. Strecha na nej bola vážne poškodená a hrozilo preborenie. „Tu v horách napadne vždy veľa snehu a to bola veľká hrozba. Keby sa masa prelomila, poškodilo by to celú kaplnku,“ dodala.

Nedalo jej to spávať, obchádzala ľudí, chytala sa každej slamky. Mala šťastie, nakoniec narazila na dobrého človeka. Známy prírodovedec Miroslav Saniga sem neraz zašiel zo svojho starohorského pracoviska so žiakmi počas rôznych vzdelávacích akcií. Zohnal zručného remeselníka, ktorý nielen poskytol drevené škridle, ale aj chlapov na robotu.

„Vždy keď vyjdem pred dvere, oči mi padnú na kaplnku. Zaplať Pánboh za dobrých ľudí.“

Neraz si vyloží pred dom aj náradie na výrobu paličkovanej čipky pred dom a rada predvedie majstrovstvo každému, kto má záujem. Zručne prehadzuje drevené paličky, ktoré tu nazývajú kneple. Hovorí sa, že keď štrngajú kneple, je to krásna špaňodolinská hudba. „Bolo nás päť detí, mamička aj babka nás viedli k robote. Ako malé dievča som obdivovala ich precíznu prácu, vedeli vyrábať zázračné čipky. Skúšala som to tiež a postupne sa to na mňa nalepilo,“ dodala.

Kaplnka sv. Jána Nepomuckého, ktorej sa pani Františka postarala o strechu.

Čipka z rúk Františky zdobí aj oltár kaplnky.

Inšpirácia.....

FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Za čipky šošovica

Majstrovstvo špaňodolinských žien je podľa nej v tom, že vzory si dopredu nepredkresľujú, ale podstatná je fantázia.

„Dopredu si vždy premyslím, čo chcem vytvoriť a už to ide samé,“ hovorí.

Nie je to žiadna hračka. Napichať špendlíky to každej dierky a potom už precízne narábať s kneplami, aby vyšiel požadovaný tvar. Všetko, na čom vyrába čipky, je pôvodné. Podstavec, vankúš s pilinami ak kneple. Tie vytočil tunajší šikovný stolár.

K výborným čipkárkam patrila nielen moja mamička a babka, ale aj teta. Chodila čipky predávať dokonca aj do zahraničia. Nepriniesla za ne peniaze, ale fazuľu, či šošovicu.“

Kneple(paličky) vraj znejú ako hudba.

Ženy zo Španej Doliny si dopredu čipky nepredkreslia. Všetko je na ich fantázii.

FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Holanďanov zlákala na halušky

Pani Františka si odkladá listy od vďačných ľudí prakticky z celého sveta. Tí sú jej dodnes vďační nielen za krásne čipky, ale aj za neobyčajnú pohostinnosť. To, čo sa o Slovákoch hovorí a postupne to strácajú, je pre pani Františku úplná prirodzenosť. Jej dvere sú vždy otvorené pre každého .

„Raz, pred Vianocami, mi sem priviedli turistov z Holandska.

Keď poobdivovali moju prácu, chcela som ich niečím pohostiť. Mala som akurát navarené haluška s tvarohom a maslom. Najprv hovorili, že také niečo nejedia. Nabrala som halušiek do veľkej misy a každému dala do ruky vidličku. Jedli z jednej misy tak, ako to bývalo kedysi na Slovensku zvykom. V miske neostala jediná haluška,“ usmeje sa. Potom to ešte zapili čučoriedkami v rume a odchádzali dojatí.

Po pár dňoch pani Františku zaskočil kuriér, ktorý jej z Holandska doručil veľkú bonboniéru s poďakovaním.