BANSKÁ BYSTRICA. Medzinárodný projekt Stolpersteine zavítal začiatkom augusta do Banskej Bystrice už po štvrtý raz. Tradícia podujatia spočíva v osádzaní pamätných kameňov Stolpersteine pred domami obetí holokaustu. Tento rok sa niesla v znamení spomienky na banskobystrického rodáka, režiséra Petra Solana (1929 – 2013), ktorý ako malý utiekol s rodičmi pred nacistickým prenasledovaním po potlačení SNP niekde k Ľubietovej, a tiež bola pripomenutím tragického príbehu rodiny Gotthilfovcov.
Spomienkou na nich zostanú kamene, vsadené do chodníka na Hornej ulici 23, kde rodina žila trojčlenná rodina až do roku 1944, kým ich Nemci nezastrelili v Kremničke. Pohnuté osudy rodiny Gotthilfovcov sa podarilo odkryť najmä cez duchovný denník kaplána Júliusa Krébesa (1903 – 1958), ktorý bol bratom starej matky súčasného mestského poslanca Pavla Katreniaka. Ten podklady pre osadenie kameňov aj kompletne spracoval z viacerých zdrojov.
Namiesto náhrobkov má rodina Gotthilfovcov pamätné kamene v dlažbe pred ich domom.
FOTO: OZ ANTIKOMPLEX
Nechal sa pokrstiť. Ani to mu nezachránilo život
Lekár Ladislav Gotthilf (1901 – 1944) pochádzal z Čakanoviec pri Košiciach. V Banskej Bystrici pôsobil ako pôrodník. Pôrody vykonával v tom čase obvykle v domácnostiach.
Jeho manžela Traute (1906 – 1944) sa narodila v Obernigku. V čase jej narodenia bola táto dedinka súčasťou Nemecka, dnes leží v Poľsku.
Dátum ich civilného sobáša nie je známy. Podľa cirkevnej matriky sa im 11. apríla 1937 v Banskej Bystrici narodil syn Michal. Nechali ho pokrstiť po matke na katolíka. V čase narastajúcich protižidovských nálad sa manželia rozhodli zosobášiť cirkevne 4. februára 1939. Krátko pred sobášom prijal krst aj Ladislav.
Na prelome jari a leta roku 1944 odviezli Ladislavových rodičov z Košíc do koncentračného tábora v Poľsku. Vtedy boli Košice súčasťou Maďarska. O pár mesiacov postihla tragédia aj mladú rodinu doktora Gotthilfa.
Nemcov priviedli na stopu uteráky
„Moja ešte žijúca teta MUDr. Mária Kállayová (1929) si živo spomína na to, že na jeseň 1944 manželia v strachu pred rasovým prenasledovaním sa skrývali v neďalekých horách medzi Harmancom a Starými Horami. Traute, spoliehajúca sa aj na svoj nemecký pôvod, prišla 10. novembra 1944 v prezlečení zobrať do svojho domu uteráky a šatstvo. Niekto ju spoznal. A tak Nemcov nevedomky zaviedla za svojou rodinou. Nacisti ich zatkli a previezli do Banskej Bystrice.
Doktorka Kállayová si aj dnes spomína, ako sa rodina musela v strechu pred prenasledovaním ukrývať.
FOTO: ARCHÍV P.K.
Rodinu neskôr pochovali na katolíckom cintoríne. Hrob už neexistuje
Rodičov so 7-ročným synom zastrelili 20. novembra 1944 v Kremničke a skončili v masovom hrobe.
Po otvorení masového hrobu v apríli 1945 identifikovali aj rodinu Gotthilfovcov. Ladislav mal jednu časť tváre zachovanú. Malý Miško mal šedivé vlasy. Traute našli až o dva dni neskôr. Mala zaťaté päste. Švagor, ktorého príslušne zriadená komisia požiadala o spoluprácu pri určení mŕtvol, poznal Traute podľa podšívky kabáta.
Vtedajší banskobystrický dekan – farár Michal Balko všetkých tri mŕtve telá pochoval naraz 21. apríla 1945 na katolíckom cintoríne. Jeho kaplán J. Krébes im dal zvoniť na zvone Generál. Dnes hrob neexistuje, ale jeho približná poloha je známa.
Zo spomienok kaplána Krébesa
Pavol Katreniak poskladal takmer zabudnutý príbeh rodiny Gotthilfovcov z viacerých zdrojov. Zo zachovaných archívnych materiálov a matrík, ale predovšetkým z autentických zápiskov kaplána Júliusa Krébesa a spomienok Krébesovej netere Márie. „J. Krébes mal veľmi slabý zrak, nikdy nebýval na fare. Žil v domácnosti svojej sestry – mojej starej mamy. Mária Kállayová je jej dcérou. S mojou nebohou mamou boli dvojičky. Pra-uja Julka vyhľadávala doma veľmi široká paleta ľudí. Niektoré udalosti z ich rozprávania bezprostredne zachytával do denníka, ktorý si viedol celý život,“ vysvetľuje P. Katreniak hodnovernosť zápiskov. „A teta s mamou pri návštevách útržkovite vypočuli všelijaké životné príbehy od prichádzajúcich, ktorí hľadali u kňaza duchovnú posilu a útechu.“
Kaplán Július Krébes si písal denník. Zachytené sú v ňom aj smutné okamihy po identifikácii zavraždenej rodiny. Namiesto kvetov im dal zvoniť na Generálovi.
FOTO: ARCHÍV P.K.
Do svojho denníka si kaplán Krébes zapísal aj tieto smutné momenty
21. apríla 1945, Sobota
Naozaj to nie je sen? Tri truhly nad hrobom. Laci, Miško a Traute. Namiesto kvetov dal som im zvoniť na Generálovi. Ich švagor bol po ich telá v Kremničke. Poznal ich, hoci sú už dosť v rozklade. Ani o Traute niet nijakej pochybnosti. Poznal ju najmä podľa kožušinovej podšívky kabáta. Trochu aj podľa vlasov a postavy. Bezpochyby je to ona. Najzachovalejší je Laci, polku tváre má neporušenú. Musel to byť hrozný obraz. Hrozná a hrozná skutočnosť. Práve oni. Oni sa nezachránili. Koľko ráz sme sedeli spolu a celé hodiny sa rozprávali o všetkom. Ale Pán Boh ich má rád. A vyslobodil ich. Áno, oni sú slobodní a žijú.
