„Hovorím o kultúre a tvorím umenie len vtedy, ak sa ráno môžem pozrieť na seba do zrkadla a večer spokojne vystúpiť pred svoje publikum,“ zvykne o sebe hovoriť interpretka šansónov, džezových skladieb, židovských, či svetových cigánskych piesní, Banskobystričanka JANA ORLICKÁ.
Naposledy sme spoločne pripravovali rozhovor pred piatimi rokmi, kedy očakávala narodenie svojho syna Samuela Jána. Do jej života vniesol nielen zmysel, poznanie a radosť, no súčasne ju posunul ďalej aj na jej tvorivej ceste. A to napriek tomu, že občas jej vďaka svojej hyperaktivite poriadne odčerpá zo síl. Jana však zvykne hovoriť, že pre šansón musí človek vnútorne dozrieť a aj preto môže tento druh hudby iba ťažko na kvalitnej úrovni interpretovať dvadsiatnik, či tridsiatnik. Sama a zámerne si v hudbe zvolila ťažšiu cestu. Občas to s úsmevom pomenuje, že „krvavejšiu“.
Prezraďte nám – čo je to tá krvavejšia cesta v hudbe?
- Marginalizované hudobné žánre sú určite ťažšou cestou ako komercia. To zároveň znamená, že môj repertoár veľmi ťažko odznie 10 krát za deň v médiách. Existuje však publikum, ktoré hľadá hlbší repertoár s posolstvom ľudského života, ľudským osudom, ľudskými omylmi a nádejou. Môj repertoár tvoria preto šansóny z celého sveta, ale aj vojenský šansón, židovské piesne a modlitby z celého sveta, či cigánska pieseň, kopírujúca cestu Rómov z Rájastánu až na Slovensko.
FOTO: VLADO VEVERKA
Pojem vojenský šansón zrejme nie je bežnému poslucháčovi dostatočne známy. Ako ste sa k nemu dostali?
- Popri štúdiu šansónu som narazila aj na jeho špeciálny štýl – takzvaný vojenský šansón. Sú to piesne, ktoré zneli počas vojenských konfliktov, stali sa súčasťou prvej aj druhej svetovej vojny, či svetových konfliktov. V tomto type môjho repertoáru je napríklad pieseň francúzskych partizánov z Normandie, staré kozácke piesne, ale aj šansóny Marie Cvetaevej, židovské piesne, ktoré vznikli v koncentračných táboroch alebo či svetovo známa pieseň Lily Marleen.
Táto pieseň má zaujímavú históriu. Ešte za prvej svetovej vojny jej text napísal hamburský spisovateľ Hans Leip, známou sa však stala predovšetkým v druhej svetovej vojne, kedy ju vysielali všetky stanice Wehrmachtu. Čím oslovila vás?
- Pieseň má svoju metaforiku, tiesnivý vojenský odkaz, zaujímavú melódiu. Ale tiež sa s ňou viaže aj Hitlerova láska k hudbe. Podľa rozprávania táto pieseň často znela na nádvorí koncentračných táborov a kráčali pri jej tónoch ľudia väzni do plynových komôr.
Projekt Chaviva
Práve téma holokaustu je vám veľmi blízka a vašu interpretáciu židovských piesní v rôznych jazykoch vysoko hodnotia aj odborníci. Náš rozhovor vzniká v čase, keď finišujete s prípravou programu Todes Fuge, ktorý sa uskutoční v januári budúceho roka pri príležitosti Svetového dňa holokaustu v Moyzesovej sieni. Ide síce o známy projekt už z predchádzajúceho obdobia, no teraz bude predsa len v niečom nový. Povedzte nám o ňom viac.
- Projekt Todes Fuge zahŕňa tri koncertné časti. Prvá časť ponúka pohľad do histórie židovského národa, doplnená krásnymi piesňami v rôznych jazykoch. Pre budúci rok práve táto časť bude zahŕňať piesne židovských komunít rôznych národov, keďže si tento projekt vyžiadal a organizuje ho EUNIC, čo je združenie všetkých zahraničných kultúrnych inštitútov v Bratislave.
Druhú koncertnú časť tvorí zhudobnená svetoznáma báseň Paula Celana, básnika židovského pôvodu, ktorý prežil obdobie holokaustu. Záverečná pieseň, Jeruzalem zo zlata, je symbolom 2000 ročnej cesty židovského národa do Jeruzalema a posolstvom 6 dňovej arabsko-izraelskej vojny. Zároveň sa považuje pieseň za neoficiálnu hymnu. Projekt už bol odprezentovaný viackrát na Slovensku aj v priestoroch Pražskej filharmónie. Tento rok bol projekt súčasťou podujatia Yad vashem-Spravodliví medzi národmi, v budove NR SR, v januári 2015.
Svoje piesne interpretujete v rôznych židovských nárečiach, ale aj v množstve iných jazykov. Nie je to doslova jazykový babylon? Máte v tomto smere nejakých odborných poradcov?
- Samozrejme, že v rámci jazykov, ktoré sa nedajú dohľadať, s neznámym a pre mňa nedostupným prekladom, obraciam sa na odborníkov. Dlhodobo spolupracujem s Múzeom židovskej kultúry na Slovensku a tiež s Veľvyslanectvom Štátu Izrael, kde mi menovite Jeho Excelencia, pán veľvyslanec, stále podsúva myšlienku ďalšieho štúdia hebrejčiny. Avšak môj repertoár tvorí obrovské množstvo ďalších jazykov.
Spievam napríklad kresťanskú hymnu z Libanonu, ktorú prevzala známa grécka šansóniérka do svojho repertoáru ako nádherný šansón o láske. Interpretácia takéhoto typu šansónu má vždy väčšiu pridanú hodnotu. Je spojená s Božským mystériom. A je odrazom nášho celoživotného boja medzi dobrom a zlom. A tak reaguje aj publikum. Veľmi si vážim reakcie môjho stáleho koncertného fanúšika, spisovateľa a prekladateľa pána Ľubomíra Feldeka, ktorý okamžite a spontánne reaguje na môj výkon a zároveň hľadá vo svojich prekladoch, či tvorbe básne, ušité mne priamo na telo, či na osobnosť. Aktuálne rozmýšľame, ako zhudobniť jeho geniálny preklad Jevtušenkovej básne, ktorá je písaná voľným veršom.
FOTO: ARCHÍV J.O.
Keď sa povie šansón, väčšina ľudí si predstaví Edith Piaf. Vy sa však zámerne interpretácii jej piesní vyhýbate.
- Edith Piaf je ikona. Celý svet do detailov pozná jej život a unikátnu interpretáciu. Nemám čo viac objaviť. Môžem len kopírovať. Okrem toho, šansón musí odrážať môj život, môž osud. Musím sa v ňom nájsť, aby som ho dokázala interpretovať. Musím mu rozumieť natoľko, aby som ho prerozprávala publiku spôsobom, ktorý bude pochopiteľný aj bez slov, s výrazom, prízvukom, dynamikou, intonáciou. Posolstvom. V prípade šansónu platí dvojnásobne, že je studnicou múdrosti života. Vlastného aj spriaznených osudov.
Vystúpenie na Francúzskych dňoch.
FOTO: ARCHÍV J.O.
Je táto myšlienka životnej múdrosti aj nosnou témou pripravovaného projektu Todes Fuge?
- Určite áno. S prízvukom na príšerné ľudské chyby, ktoré nemajú nič spoločné s ľudskou dôstojnosťou a zmyslom ľudského života. Ak by ste raz skúsili stáť na masovom hrobe a spievať modlitbu za všetkých zomrelých a obete holokaustu, zrazu zistíte, že tá nevypovedaná bolesť, ktorú máte pod nohami, vás prinúti, za všetkých, ktorí už nemôžu, bojovať a vyzývať stále a znova za úctu k životu, ktorý sme dostali ako dar. Všetci a rovnako. A nikto a nič nemá právo naň siahnuť. Jednoducho nemá. Oháňame sa len hlúpymi demagógiami.
A múdri ľudia tomu rozumejú. Jedna z mojich najsilnejších spomienok je práve v rámci Yad vashem v januári 2015, kde som spievala. Jeden z príbehov slovenskej rodiny, ktorá pomáhala počas 2. svetovej vojny židovským obyvateľom interpretovala dáma nesmiernych hereckých aj ľudských kvalít, pani Emília Vášaryová. Po skončení prišla za mnou a s vážnym tónom a vlhkými očami povedala: „Jana, z Vašich modlitieb budem ešte dlho žiť.“
Napriek profesionálnej vyťaženosti ste stihli ukončiť zaujímavé štúdium. Predpokladáme, že sa tiež týka kultúry.
- Podarilo sa mi po Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela, úspešne ukončiť aj štúdium na Filozofickej fakulte, katedre Európskych kultúrnych štúdií, tejto univerzity. V súčasnosti pokračujem v štúdiu ako doktorand na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov s témou kultúrna diplomacia a kultúrna politika, ale venujem sa aj strategickej kultúre v rámci bezpečnostnej politiky. Všetky témy, na ktorých postupne odborne pracujem, ale aj v rôznych manažérskych a umeleckých pozíciách, sa opierajú o kultúru ako unikátny ľudský fenomén.
Pre Banskú Bystricu pracujete na zaujímavom projekte, ktorý by mohol naše mesto opäť posunúť ďalej. Mohli by ste nám ho v krátkosti priblížiť?
Aktuálne deklaruje vedenie mesta Banská Bystrica seriózny záujem o rozpracovanie systému rozvoja kultúrneho a kreatívneho priemyslu. Aj v rámci nového programového obdobia v rámci štrukturálnych fondov, ale aj s ohľadom na existujúcu možnosť kandidovať na titul Creative City UNESCO.
Je to obrovský projekt, ktorý u každého zo 69 svetových miest, ktoré tento titul už majú, znamenal obrovskú cestu zmeny myslenia, predovšetkým politickej garnitúry, odvahu, rekonštrukciu organizačných štruktúr, nové riešenia a nesmiernu dynamiku samosprávy ako aj úzke previazanie so všetkými typmi záujmových skupín mesta a regiónu. Nie je to prvoplánový projekt, zisk titulu a ešte 2 roky trvalá udržateľnosť.
Je to systém, ktoré pri dobrom nastavení, môže rozbehnúť príležitosť v oblasti zamestnania, vybudovať originálnu značku mesta, zabezpečiť odbyt regionálnych produktov a výmenu skúseností a rozvoj na svetovej úrovni. Aktuálne je mesto v štádiu identifikácie sa s myšlienkou a pomalej implementácie krátkodobých a strednodobých úloh do kľúčových politík mesta. Čo musím vyzdvihnúť, je nesmierna ústretovosť primátora mesta Banská Bystrica, ktorý napriek rigidite osobných záujmov jednotlivých politických skupín v zastupiteľstve, nielen deklaruje, ale skutočne hľadá spôsob ako svoje mesto posunúť.
A toto bude krkolomná cesta. Ale geniálny výsledok v podobe fungujúcich systémov v mestách, ktoré tento krst ohňom absolvovali, je svetová úroveň. A ja po dôkladnom štúdiu materiálov organizácie UNESCO a 69 veľkých profilov svetových miest tvrdím, že Banská Bystrica môže vstúpiť do tohto procesu. Má na to historický, hmotný, ideový aj ľudský potenciál. Stačí zmeniť myšlienky kompetentných z Ja na MY a NAŠE MESTO.
