Fototurizmus je na Slovensku zatiaľ v plienkach. Starohorské a Kremnické vrchy by mohli byť ideálnym miestom pre jeho štart.
BANSKÁ BYSTRICA. Chce to často hodiny čakania, trpezlivosti, ale aj odvahy a prezieravosti , kým sa podarí uprostred divočiny odfotiť z relatívne blízkej, ale bezpečnej vzdialenosti medveďa, vlka, či rysa. Každý takýto záber je unikátny a medzi odborníkmi i laikmi veľmi cenený. Na Slovensku stále existujú nedotknuté zákutia, kde sa dajú urobiť mimoriadne pekné zábery a preto je aj záujem fotografov zo zahraničia veľký. Zatiaľ sa však ani jedna cestovná kancelária nevenuje oblasti fototuristiky cielene.
Dobrovoľný strážca prírody Jaroslav Slašťan, ktorý je propagátorom tejto myšlienky hovorí, že fototurizmus môže byť pre regióny ich reklamou aj ekonomickým prínosom a popri klasickej turistike, cykloturistike, bežeckom lyžovaní a iných aktivitách aj formou , ktorá dokáže zvyšovať počet turistov a naštartovať cestovný ruch: „Mojim cieľom je ponúknuť domácim a zahraničným fotografom svoje služby a doviesť ich na požiadanie k takým druhom zveri alebo rastlín, ktoré majú záujem fotografovať,“ hovorí s tým, že riskovať sa v tomto smere nevypláca a žiadna kvalitná 3D sieť, ktorou sa pri fotení maskujú, ešte nie je zárukou, že stretnutie so šelmami môže skončiť úplne inak ako peknými zábermi.
FOTO: ARCHÍV J. Slašťana
Omnoho podstatnejšie sú skúsenosti, znalosti o živote zvierat a tiež predvídavosť, čo sa týka správania zvierat. „Treba presne poznať signály a možné reakcie zvierat , aby človek vedel odhadnúť moment, kedy radšej nechať fotenie fotením a dať sa na nenápadný ústup,“ hovorí ochranár . Sám sa ocitol v momentoch, kedy mal rujného jeleňa od seba na päť metrov a radšej volil bezpečnosť ako dobrý záber. „Na odborníka , ktorý môže sprevádzať fototuristov, sa kladú veľmi vysoké nároky. Je to nielen jazyková zdatnosť, ale aj dokonalé poznatky o prírode, rešpekt k nej, ale napríklad aj základy prvej pomoci,“ dodal. V minulosti sa mu už totiž stalo, že sa jeden z turistov pri snahe odfotiť sokolov v skalnom hniezde sa pošmykol v zložitom teréne a zranil si nohu.
Jaroslav Slašťan (vľavo) s fototuristom
Len pekne v tichosti
Vďaka tomu, že fotografi sa v prírode snažia správať čo najviac nenápadne, vplyv tejto aktivity na okolie a zver je podľa neho zanedbateľný.
Určite sa to nedá porovnať s tým, keď tam príde poľovník s puškou alebo pilčík s motorovou pílou. „Pre jeleňa je lepšie, keď si ho človek odfotí, ako keď ho zastrelí,“ povie s náznakom humoru.
Ak sa fototuristika niekomu nepáči, tak sú to zväčša bohatí nájomcovia poľovných revírov z veľkých miest, ktorí chodia do hory iba kvôli jednému. Zastrieľať si. Jaroslav Slašťan o tom hovorí otvorene: „Áno, mám s tým zlé skúsenosti. Už sa mi v minulosti stalo, že pri mne zastalo drahé terénne auto a niekto ma chcel vykázať z lesa. Poznám však zákony, ten les nepatrí jemu a tak sa viem voči takejto arogancii brániť,“ hovorí a dodáva, že títo ľudia by svoj prenajatý revír najradšej videli obohnaný vysokým murovaným plotom.
FOTO- archív J.Slašťana
Fotoaparát necháva doma
Keď sprevádza turistov , svoj fotoaparát necháva doma. „Zo začiatku som ho nosil, ale lákalo ma to fotografovať tiež a mojou úlohou je sprevádzať, doviesť a zabezpečiť všetko tak, aby výsledkom boli perfektné fotografie a spokojnosť hosťa,“ hovorí. Zo svojich priateľov si zatiaľ vie predstaviť iba pár takých, ktorí by takúto náročnú úlohu zvládli. Napríklad známeho ochranára a filmára Erika Baláža, ochranára a vysokoškolského pedagóga Michala Wiezika, či Mariána Jasíka, ktorý sa venuje záchrane karpatských pralesov. Všetci sú však pracovne veľmi vyťažení inými projektmi. „Verím, že na podobných zanietených a skúsených ochranárov ešte narazím,“ hovorí. Sám je totiž presvedčený, že pobyt v relatívne nedotknutej prírode by mal jeho návštevník vnímať celistvo a to mu chce aj ponúknuť. A tak nebýva výnimkou, že namiesto na zviera zamieri jeho hosť objektív na vzácne druhy kvetov, stromov, či skalné útvary.
Jedinečná príroda
Aj preto Jaroslav Slašťan hovorí, že jeho cieľom je ukázať divokú prírodu stredného Slovenska približne v priestore medzi Banskou Bystricou a Kremnicou (Starohorské a Kremnické vrchy) a tiež sprostredkovať fototuristom zážitky, ktoré doma nemôžu získať: „Naše lesy majú obrovský potenciál. Na niektorých miestach sa stále nachádza divoká a nenarušená príroda. Práve tam si fototuristi môžu nafotiť medvede, vlky, rysa alebo hlucháňa. Každoročne máme nahlásených niekoľkých pozorovateľov, ktorí si rezervujú na určitý termín naše sprievodcovské služby.“
Podľa neho si treba uvedomiť, že vďaka fototuristom vnikajú unikátne snímky jedinečnej prírody. A práve tie im Starohorské a Kremnické vrchy dokážu maximálne ponúknuť.
Nie, to nie je strašidlo
Pri fotení je dôležité dokonale splynúť s prírodou. Vďaka modernému 3D oblečeniu – sieťam, bundám, či kuklám to už nie je až taký problém. Hoci plaché zvieratá sú citlivé na každý detail. „Raz sa mi stalo, že som si nedal rukavice. Srna aj na sto metrov vycítila, že odhalené ruky patria človeku,“ hovorí. Zažil však aj situáciu, keď si stádo mladých jeleňov maskovanie ani neuvedomilo a takmer mu začalo obžierať umelé listy na oblečení. „Nejde iba o výslednú fotografiu, ale aj o nádherné zážitky, ktoré sú spojené s čakaním na správny záber,“ dodáva. Kvôli pekným záberom zvykne v letných mesiacoch vstávať so svojim hosťom už okolo druhej nadránom, aby približne o štvrtej ráno mohli urobiť prvé zábery. „Nikdy si nevyberám miesta v blízkosti kŕmelcov, hoci tam sa môže pohybovať viac zveri. Omnoho cennejšie sú zábery z nedotknutej prírody,“ hovorí. Aj to je to, čo sem ťahá napríklad fototuristov zo Švajčiarska. Tam často fotia jeleniu zver v oborách, no nafotiť ju uprostred prírody je niečo úplne iné.
Pri svojich sprievodcovských službách vníma aj rozdielnu mentalitu fotografov. Kým našinci prahnú po fotografiách kapitálnych jeleňov, zahraniční fototuristi sa dožadujú, aby som ich doviedol k jeleňom s abnormálnym parožím, ak použijem poľovnícku terminológiu, tak k výradovým, teda nehodným na ďalší chov.
Plánuje aj výstavu
Po čase by chcel zorganizovať aj výstavu rôznych autorov, ktorých fotografie vznikli práve v tomto regióne. Okrem toho pracuje Jaroslav Slašťan na dokumente o pôvodných karpatských pralesoch v Kremnických vrchoch. Tieto si podľa neho zaslúžia maximálnu ochranu a nie necitlivé zásahy zo strany lesníkov. Práve v nich totiž žijú vzácne druhy, s ktorými sa v mnohých krajinách už dávno rozlúčili.
„Ak nájdeme partnerov z cestovných kancelárií, dá sa naozaj vytvoriť pekný produkt. Práve sprievodca je v tomto balíku služieb najdôležitejší. Dobrý sprievodca si sám robí svoju reklamu a spokojnosť klienta mu prináša ďalších záujemcov a ďalšiu prácu. Práve tento druh zážitkového fototurizmu môže nielen sezónne, ale celoročne poskytnúť zaujímavé pracovné príležitosti pre našincov, ktorí poznajú okolitú prírodu, majú bohaté vedomosti o správaní zvierat a potrebné jazykové schopnosti. Ale v prvom rade musí sprievodca podľa neho poznať terén, vedieť sa v ňom pohybovať, poznať správanie a zvyky zveri, jej migračné trasy, a všímať si a rozoznávať jej pobytové znaky. Na základe všetkých týchto vecí musí dokázať vyhodnotiť situáciu tak, aby minimalizoval množstvo neúspešných vychádzok a zabezpečil spokojnosť klienta. Toto sa naučiť si vyžaduje mnoho času stráveného v lese, je to proces, ktorý trvá celé roky.
Krásne zábery, ktoré vznikli počas fototuristiky ( z archívu J.Slašťana)
Mladé zvieratá bývajú dôverčivejšie
Mláďatá vzácneho sokola sťahovavého po vyletení z hniezda
Mladý jeleň
Najrýchlejší vták sokol sťahovavý s korisťou
Srna sa pri fotografovi pásla takmer hodinu
Krásny záber na medvedie mláďa. Netreba však zabúdať, že matka je vždy nablízku.
Ručiaci jeleň. Tu treba vždy myslieť na bezpečnú vzdialenosť.
Zvedavá veverička.
J. Slašťan sa snaží, aby jeho klienti vnímali fototuristiku celistvo. Od fotenia zvierat sa tak neraz dostanú k foteniu vzácnych orchideí.
